Riešim zopár dilem týkajúcich sa mojej budúcnosti. Jednou z nich je či na svete nie je krajina, kde by sa nám žilo lepšie. Obaja máme záľuby a životné ciele, ktoré sa u nás rozvíjajú dosť ťažko. Obávam sa však, že moje korene sú tu už zapustené dosť hlboko a keď podvečer zo psom vyjdem na kopec nad mesto a pozriem sa do údolia srdce piští: tu som doma...
Nedávno som počúvala rozhovor s pánom, ktorý zo svojou rodinou cestuje po svete karavánom. Má svoj biznis, ktorý riadi cez net a ktorý im tento ich "hippie" rodinný štýl dotuje. Pán vraví: "...nemám nikde dom, ani majetky. Nemám sa kam vrátiť. Ale na čo by som si bral hypotéku na dom a potom do konca života bol v práci aby som ju splatil, keď by som vlastne v tom dome nežil."
Mám veľa priateľov v zahraničí a vždy keď sa na chvíľu doma tak sa ich pýtam kedy sa vrátia späť. Odpovede sú vždy rovnaké s ironickým úškrnom:"...sem? Čo si sa zbláznila? Nám je tam lepšie..."
Navštívila som veľa krásnych miest. V Londýne som dokonca žila dva roky. Jasné že všade mi bolo dobre. Ale viem koľko práce to tiež obnáša, aby to tak bolo. Naviac som sa všade cítila cudzo. Nie som žiadna utiahnutá, precitlivená povaha, ale skrátka chýbalo mi veľa vecí a prílišná anonymita veľkomesta spôsobovala že som sa tam postupne strácala. Naviac, všetko čo mi na začiatku vyrážalo dych mi postupne zovšednelo.
To sú všetko veci, ktoré zvažujem a premýšľam, či by som bola v cudzej krajine úprimne šťastná. Lebo včera, keď som pri západe slnka ležala v hojdacej sieti pod korunami jabloní a počúvala včely a cvrčky na chvíľu som túto dilemu uzatvorila.
A naviac:...domov je tam, kde máš mamu /a kde je môj milovaný muž ;) /
♥
vintage skirt // second-hand
plain tee // Fruit of the Loom
plimsoles // Deichman
shades // Gate
sunhat // topankovo.sk
♥
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára